Kniha Pre nás dejiny nekončí je venovaná problematike politického myslenia českého ľavicového exilu v rokoch 1968-1989. Jej hlavnými aktérmi sú členovia Československej sociálnej demokracie, ktorej tlačovým orgánom bol v rokoch 1978-1989 štvrťročník Právo ľudu, reformne komunistickí prominenti vydávajúci v rokoch 1971-1989 v Ríme dvojmesačník Listy a emigranti z radov študentov okolo rokoch 1971-1982 v Západnom Berlíne.
Autori prostredníctvom dôkladného analytického výskumu ukazujú, že medzi týmito tromi smermi panovali úplne zásadné rozdiely, ktoré znemožňovali nájdenie ideologickej a programovej zhody, čo činnosť ľavicového exilu výrazne limitovalo. Rovnako sa im podarilo preukázať, že výrazné ideologické napätie existovalo aj medzi exulantmi po roku 1948 a emigrantmi po roku 1968. Navzájom si konkurovali nielen politicky, ale aj pri súperení o finančnú podporu od západných vlád, vďaka ktorej mohli exulanti pôsobiť prostredníctvom svojich tlačovín na československú verejnosť. Najkomplikovanejšia situácia panovala medzi členmi sociálnej demokracie do roku 1948 a sociálnymi demokratmi, ktorí sa snažili o obnovenie strany v roku 1968.

Problematické tiež bolo exilové politické pôsobenie komunistov, aktívne činných v obrodnom procese, voči ktorým februárový exil vystupoval s nedôverou. Ich situácia sa zmenila po založení Charty 77, ktorá tak v Československu, ako aj v exile ideové rozdiely zmazávala. Až pod vplyvom Charty 77 sa stalo úplne zrejmým, že spoločným cieľom úsilia jednotlivých ideových prúdov je absolútna porážka Husákovho režimu, etablovaného po auguste 1968. Kniha zároveň otvára celý rad problémov, ktoré po Novembri 89 spoluurčovali podobu politickej a ekonomickej transformácie.