Už druhýkrát za sebou prenesie Báru atlas do minulosti uprostred noci. Tentoraz sa ocitla v úplne pustom meste. Na uliciach ani živáčika, žiadne okno nesvieti, autá tu nejazdia... Ukryté za stromami v parku s hrôzou pozoruje, ako nejakí muži prevážajú na káre - ľudské mŕtvoly! Bára je presvedčená, že sa tu všetci ľudia v noci schovávajú, pretože po uliciach vyčíňajú nejakí vrahovia. Do rána takmer umrie strachy. Akonáhle sa rozední, začne hľadať cestu preč, ale zistí, že miesto má hradby a brány že strážia vojaci. Nie je úniku. Našťastie sa zoznámi s Petrom, ktorý ju ukryje na povale domu, v ktorom žije spolu s ďalšími chlapcami v podstate ako v detskom domove. On a jeho traja kamaráti pre Báru zháňajú jedlo, deku na spanie a ďalšie nevyhnutnosti a od nich sa tiež Bára postupne dozvedá, že sa ocitla v nacistickom gete počas druhej svetovej vojny. Na svojich potulkách po Terezíne sa zoznámia s ďalšími osobami, ktoré dokresľujú bezútešnú situáciu ľudí, ktorých sem nacisti zavreli – s nadaným študentom Maxom, ktorý si pri práci v dielni poranil ruku, a pretože dostal otravu krvi museli mu ju amputovať, ale bez narkózy, pretože v Terezíne nie sú lieky, alebo so staručkou pani Blumenfeldovou, ktorá zomiera od hladu. Keď dostanú jej kamaráti transportné lístky, rozhodne sa Bára, že sama v Terezíne nezostane a že odíde s nimi. Našťastie sa jej do vlaku nastúpiť nepodarí. Po návrate sa pokúsia nájsť mená chlapcov z Terezína na internete. Počíta, že im je asi osemdesiat, as Petrom, ktorému prezradila, že je z budúcnosti, si koniec koncov dohodli presný dátum schôdzky, až sa ona vráti späť do budúcnosti. Jeho meno nájde ľahko, ale najskôr nemôže uveriť tomu, čo číta. Až teraz totiž zisťuje, kam vlastne transporty z Terezína odchádzali, a čomu – na rozdiel od Petra – unikla.