Západná eschatológia (1947) - jediná kniha, ktorú J. Taubes za života vydal - podáva historickú syntézu západného duchovného odkazu z hľadiska náboženskej apokalyptiky, ktorej počiatky odhaľuje od hebrejských proroctvo cez antiku a rané kresťanstvo, sleduje jej stredoveké oživenie jej neskoré sekularizované formy u Kanta, Hegela, Marxa a Kierkegaarda. Taubes obsahovo nadväzuje predovšetkým na Jonasove a Löwithove rozbory, svoju úvahu však predkladá vo forme apelatívneho eseje, ktorý v našom prostredí vyzýva ku konfrontácii s Kacírskymi esejmi Jána Patočku. Prijatie myšlienky, že čas jedného dňa skončí, má podľa Taubesa zásadné dôsledky pre politické myslenie. Ak je prirodzený čas zakúšaný ako večný cyklus udalostí, potom sú "dejiny" časovou oblasťou, v ktorej môžu ľudia vďaka aktívnym rozhodnutiam meniť vývoj udalostí. Zatiaľ čo univerzálne dejiny píšu víťazi, mesiášska či apokalyptická udalosť vstupuje do dejín a dáva hlas utláčaným.