Bol to obrovský a zubatý pes. Vzbudzoval rešpekt. Ale bol dobrý a rád sa so mnou maznal. Bol taký veľký, že keď som ho chcel pohladiť a poškrabkať na chrbte, nemusel som sa k nemu vôbec skláňať, jednoducho som mu položil ruku na šiji a hladil ho a škrabal. Cítil som pritom podivné mrazenie – bol v tom kus obavy z takého mohutného zvieraťa, ktoré by mohlo byť aj nebezpečné, a súčasne radosť z toho, že sa mi poddáva, že je to v tej chvíli „môj“ veľký krásny pes. V skutočnosti patril susedom, ktorí mu hovorili Bonza. Tá vzrušujúca zmes pocitov z hladenia veľkého Bonzy mi zostala v pamäti - už viac ako šesťdesiatpäť rokov.

Nedávno som našiel medzi starými rodinnými fotografiami Bonzov obrázok, ktorý ma prekvapil. Bonza bol malý prízemný pouličný kríženec, jednoducho podvraťák. Bol však taký vysoký, že som sa k nemu naozaj nemusel skláňať, bol som totiž chlapec menej ako štvorročný. Spomienka na Bonzu skrátka vyrástla so mnou. Obávam sa, že podobne vyrástli – alebo sa naopak zmenšili – mnohé ďalšie moje spomienky, ktoré nemôžem korigovať podľa starých fotografií. A že rovnaký rast alebo zmenšovanie spomienok postihuje všetkých pisateľov pamätí. To však nechávam stranou verejnej osobnosti a politiky, ktorí sa vo svojich pamätiach navyše snažia dokázať, že to vtedy mysleli a robili dobre a že to pokazili tí druhí.