Poviedkový súbor Autodafé spája sebareflexia, sebairónia, hravosť, paródia a hlavne bohaté príbehy veľkého života. Kto by chcel aspoň spoznať, kde je Taboriho rozprávanie viac osobnej ako faktickej povahy, ten je odkázaný na mimoliterárne doklady (rozhovory, príhovory, články, recenzie). Pohybujeme sa v širokom rozpätí medzi kaviarňou a koncentrákom, chodíme zadnými schodiskami histórie. Ak sa pozrieme na fotografiu rodiny Taboriových z čias budapeštianskej idyly, kde ešte otca a príbuzných nestačil vymazať holokaust, začína si autor v líčení osudov svojich príbuzných práve ako šikovný fotograf. Motívov z tejto autobiografickej poviedky Tabori využil v jednej zo svojich hier (alebo využil motívy z hry vo svojej autobiografii?). Jeden z recenzentov dramatikových spomienok trefne pripomína Taboriho výrok, že jeho najmilšou autobiografiou je tá od André Malrauxa nazvaná Antimémoires - z jedného prostého dôvodu: totiž že autor klamal.
Autorov životný príbeh nielenže určuje jeho texty, ale je aj podmienkou pre ich recepciu. Svoje práce píše až na výnimky anglicky a do nemčiny ich už tradične prekladá Ursula Grützmacher-Taboriová. Angličtinu si ako primárnu vyjadrovaciu Tabori zvolil počas emigrácie vo Veľkej Británii a Spojených štátoch, za materčinu však označuje maďarčinu; o nemčine potom hovorí ako o "jazyku tet a strýkov". Hoci východiskovým jazykom Taboriho textov je angličtina, jazykom ich primárnej recepcie je nemčina; od roku 1971 totiž nebola väčšina jeho prác v anglickom origináli vôbec publikovaná.
Spomienky kozmopolitného dramatika síce neprinášajú nič epochálne nové, žiadne veľké a múdre bilancovanie, v tom je ale práve ich múdrosť. Sú krásnym záznamom života človeka, ktorého humor viazne v krku, ktorý rozumie rane i nožu. Navyše ich autor žije a pracuje ďalej, s ďalším životom vznikajú ďalšie spomienky.