Keď vypukla druhá svetová vojna, pobýval Arthur Koestler na juhu Francúzska a pracoval na svojom veľkom románe Tma o poludniach. Nasledujúce dva mesiace ho písal v Paríži, kým bol zatknutý a internovaný spolu s ďalšími antinacistami, mužmi a ženami, ktorí bojovali proti gestapu, utečencov pred prenasledovaním. Tí všetci tvorili ono "bahno spoločnosti", ktoré Francúzi uväzňovali, púšťali na slobodu, opäť uväzňovali a - až v príliš mnohých tragických prípadoch - nakoniec odovzdávali nacistickým katom. Koestler rozpráva príbeh vlastného uväznenia a konečného úteku bez heroizmu, ľudsky, občas dokonca s humorom; zasadzuje ho však priamo do pochmúrneho kontextu toho, čo sa stalo spoluväzňom, ktorí nemali také šťastie ako on. "V tom čase už európsky kontinent dospel do štádia," napísal vtedy, "kedy bolo možné človeku bez irónie povedať, že by mal byť vďačný za to, že ho zastrelia, a nie uškrtia, zotnú alebo ubijú k smrti."