Poézia Vladimíra Hanuša (1961) je lyrická, obrazotvorná. Prelínajúci sa s vlastnou profesiou autora, ktorý je maliarom. Tak ako v jeho abstraktných krajinách sa jemne premaľované farebné vrstvy prekrývajú a prestupujú. Deje sa to aj v striedmych slovách jeho básní. A keď / za letu / dostihne / v modre / vták vtáka / rozjasní sa / a keď spýtaš sa / prečo / tak ticho / vybledne / a mihotá / vo svojich okrajoch. Cítime, ako slovo prestupuje slovom, krehne do mäkkého oparu - oblaku, ktorý nás obostiera, ako sen. Ten napokon hrá v Hanušovej tvorbe zásadnú úlohu a záznamy niekoľkých z nich sú súčasťou knihy. K ďalším zdrojom jeho poetiky patrí rodná krajina orlického podhoria, odkiaľ pochádza a na samote žije, vážna hudba, zážitky z lietania na klzákoch, kedy spoznal "svoje" mraky. Ide o večnú tému jeho básní i obrazov. Jeho verše sú v tom najlepšom slova zmysle spirituálne, sú modlitbou nad neuchopiteľným a zároveň tak prítomným svetom. Obrazový sprievod knihy tvoria stránky z Hanušových skicárov.