Som blázon na kopci. Nie Starec z Hory. To vôbec nie. Blázon na hore je hore. S policami plnými literárnych duší. (Až umriem, vyvalia sa zo mňa zásoby písmeniek. Štátne hmotné rezervy.) V noci sa z nich párí a blázon je v hmle dezorientovaný. Ale baví ho to, aj keď presne nevie, čo je vlastne jeho perimeter.
Niekedy v rokoch 1962-1964 so mnou matka jazdila autobusom k očiarovi. Mám od narodenia jednu šošovku rozpitú do dúhovky (stretnutie so ženami podobného osudu možné…) a nosil som okuliare s takou tou klapkou. Potom som to videl u koní. Keď babičke vozili uhlie, na ktoré mala nárok, lebo starý otec Filip bol strojvodca, tak sa Fuksa zastavila, klapku mala v pohotovostnej polohe a uhliar lopatou z vozidla sypal uhol na chodník. Niektoré balvany mali vyše desať kíl, a potom sa to muselo rozbíjať kladivom. Boli plné pyritu a ja som sa v pivnici mohol hral na zlatokopa.
Tieto zápisky obyčajného päťdesiatpäťníka sú tentoraz z náprsného vrecka (alebo možno z vrecka červených treniek, na ktoré býval obrázok závodnej motorky). Niektoré vyšli, niektoré sú preosiate a niektoré sú nové. Ale čo to preboha znamená, to "nové"?