Kniha francúzskeho autora Mikaela Gwiloua, cudzinca dlhodobo žijúceho v Čechách, je jednou z mála naozaj úprimných reflexií, ktoré si bez servítok berú na paškál náš národ. Prináša vždy užitočný pohľad zvonku, neodbytne sa pýta, čo nielen v dnešnej dobe znamenajú národ a štát, a nedá pokoj, kým sa nedoberie odpovedí: Prečo sa Česi nevzťahujú k takmer žiadnym skutočným hrdinom? Kde sa vzala ona potichu, s ktorou sa vyhýbame nepríjemnostiam a ktorú s hrdosťou vyhlasujeme za národný humor? Prečo sa neustále zhadzujeme? Prečo sa za seba hanbíme? Prečo je u nás krádež akousi tichou dohodou považovaná za niečo prijateľné? Čím odnepamäti utužujeme svoje „češstvo“ a čím ho plníme dnes? Naozaj je to len otázka piva, gumákov, kapra na čierno, utopencov, večerníčka, melouchov a ateizmu?

Text má formu dialógu, je však skôr monológom, veľmi nepríjemným čriepkom rozbitého zrkadla nastaveného tým, ktorí majú odvahu do neho pozrieť.