Zdena Tominová je známa hlavne ako disidentka a intelektuálka, vie sa zrejme aj o viac-menej politických prózach, ktorá napísala a vydala anglicky. Málokto zato tuší, že je aj autorkou osobitej a významnej, hoci prakticky neznámej poézie, ktorú písala začiatkom rokov šesťdesiatych, kedy sa pohybovala medzi pražskými surrealistami – resp. v okruhu autorov UDS sústredených okolo Vroclava Effenbergera.
Už tí ju obdivovali pre „mediumnú“ istotu, s ktorou sa vyjadrovala, výrazové bohatstvo jej básnických textov však nemožno zredukovať len na ňu; ich imaginácia je rovnako hypnotická ako útočná, cítená ako myslená, nechýba v nej ani odstup a humor u ženských autoriek vzácny.
V hĺbke tu pritom všetko nesie jedinečne milostný elán, aj básniřkine stretnutie s Dejinami sveta; Tominová poézia je skrátka rovnako niterá ako ďalekonosná a jej vydanie by malo byť aspoň relatívne, v každom prípade však pravou udalosťou.