Budem rozprávať o chalupe v bukovom lese, na brehu rieky stojacej osamote. Okolo nej sa časom nachumlala maličká osada ďalších chalúp a chalúpok. Dnes je z osady dedinka s poštou a kostolíkom kde všade ďaleko a pán boh vysoko. Chalupa pretrvala mnohé veky. Generácie jednej rodiny sa v nej striedali, rodili sa a umierali a každá na ňu zanechala svoju stopu. Tu niečo opravili, tu niečo vymenili, ale chalupa tu stála tak, ako za dedkov a pradedov stávala. Život sa v nej odvíjal svojim tempom, bez ohľadu na víchre zisteného času.
Budem rozprávať o dobách dávno minulých kedy rieka Labe ešte pretekala nespútanou, šírou krajinou. Len tu a tam ľudia riečisko mierne upravili a odvážne sa púšťali so svojimi pramicami a pramami na tečúcu vodu. Všetci títo udatovia, ktorí sa púšťali do krížika s riekou a jej rozmarmi, od Litoměříc až po jej ústie do mora, hovorili nemecky. Nebola to však nemčina tak ako ju poznáme dnes. Sasák sa z Hamburákom len ťažko dohovoril a Böhmerák sa s ním nedohovoril vôbec.
Len tí udatovia sa dohovorili všade po celej dĺžke toku rieky. Aj oni však mali niektoré výrazy, ktorým rozumeli len oni sami. Niektoré z nich vo svojom rozprávaní ponechávam, pretože sa tam hodia a pretože tam patria. Ale používam ich tak ako ich tí dávni šifry používali a ako som ich počúval od ich synov a vnukov v dobách kedy som sa sám ešte len učil chodiť po palubách lodí...
Rozprávanie zakončím spomienkou "Odkiaľ prišla Anna," lodná kuchárka na parníkoch "Melník" a "Lovosice" a potom na motorových remorkéroch "Blaník" a "Beskydy." Tam všade uľahčovala posádkam ich ťažkú prácu a najmä celej plejáde plavčíkov uľahčila ich prvé kroky do samostatného života bez maminých dobrôt. Dlho na ňu spomínali a spomínajú. Bola dobrou ženou svojmu kormidelníkovi, sprevádzala ho z lode na loď tam, kde ho bolo potrebné. Preto do mojich spomienok na starú plavbu a na stránky tejto knihy patria.