Pátranie po stopách dejín sa rovnako ako u Topoľových predchádzajúcich próz aj v tejto novele prepletá so surreálno-karnevalovým dejom. Lakonicky rozprávaný príbeh je archeológiou hrôzy, vrstvu za vrstvou odkrýva územie novšej európskej minulosti. Vo chvíli, keď umierajú poslední príslušníci generácie, ktorá to všetko ešte zažila, Topoľ ukazuje, ako ich potomkovia bojujú o uchovanie príbehov násilia, ktoré chápu ako poslednú kotvu autenticity - a troskotajú v súkolesí komercie, muzealizácie a politiky. Topoľovi sa obdivuhodným spôsobom darí nebyť ani jednoznačný, ani nehádzať všetky hodnoty na postmoderné smetisko dejín. Na svojej ceste k masovým hrobom európskeho Východu sa z rôznych strán približuje k eticky dvojznačným otázkam a otriasa tak akoby mimovoľne as jemnou iróniou zdanlivo stabilným základom nášho historického sebavnímania.

Za túto novelu získal Jáchym Topoľ Cenu Jaroslava Seiferta 2010.