Miloš Bondy začína svoje spomienky popisom transportu do Terezína spolu so svojimi rodičmi. Vtedy mal 16 rokov. V Terezíne boli internovaní niekoľko mesiacov, podmienky tunajšieho života boli síce veľmi stiesnené a ťažké, ale proti iným táborom menej vražedné. Na začiatku februára 1943 však bola celá rodina transportovaná na východ, do vyhladzovacieho tábora Osvienčimu-Březinky. Tu začína hlavná časť spomienok Miloša Bondyho - od úvodnej selekcie na rampe, kde bola mamička zaradená medzi ženy idúce do plynovej komory, cez pobyt s oteckom v úvodnej "karanténe" po zvykaní si na neľudské a vražedné podmienky života v tábore.
Po konci "karantény" a smrti otecka sa Miloš Bondy dostáva do hlavného tábora Osvienčim I. Tu veľmi živým spôsobom popisuje otrocké práce, ktoré musel vykonávať, mučenie od kápov a ich úlohu v systéme koncentračného tábora, vzťahy medzi väzňami rôznych národností (Polákov, Rusov , Ukrajinci, Francúzi, Holanďania a Židov) a pobyt na "ošetrovni". Prežil tam s veľkým šťastím niekoľko selekcií do plynu a zrodné lekárske pokusy.
Po niekoľkých mesiacoch bol s ďalšími Židmi preložený späť do Osvienčimu-Březinky. Tu bol zaradený do "upratovacieho komanda", ktoré odpratávalo a triedilo veci, ktoré na rampe zostali po príchode každého nového transportu a kde sa veci prichádzajúcich a väčšinou zavraždených ďalej triedili a skladovali. Členovia komanda tu pracovali niekoľko mesiacov, potom boli obvykle zavraždení v plynových komorách a nahradení novými väzňami. Vďaka potravinám z batožiny sa mu podarilo prežiť ďalšie mesiace a získať tak fyzickú silu pre poslednú etapu svojho väznenia.
V zime na prelome rokov 1944 a 1945 s blížiacim sa frontom a Červenou armádou začala SS Osvienčim postupne vypratať. Miloš Bondy bol najprv transportovaný do Sachsenhausenu, odtiaľ potom do pracovného tábora Ohrdruf, pobočného tábora KT Buchenwald. V Ohrdrufe väzni pracovali v otrasných podmienkach pri budovaní tunela v tunajšom skalnom masíve. Časť pobytu našťastie prežil v táborovej kuchyni, nakoniec však otrockej práci pri budovaní štôlň neunikol. Čoskoro bol na konci síl, navyše sa teror SS s blížiacou sa nevyhnutnou vojnovou porážkou zvyšoval. Pred postupom Červenej armády sa príslušníci SS snažili dostať viac na západ, bližšie k Američanom. Veľa vysilených väzňov bolo na vyčerpávajúcom pochode bez jedla a odpočinku zastrelených. Miloš Bondy sa ocitol začiatkom apríla 1945 v Buchenwalde. Tesne pred koncom vojny bol odtiaľ poháňaný jedným z takzvaných pochodov smrti cez Weimar do Eisenachu, kde sa dočkal oslobodenia Američanov, pomôcť UNRRA aj cesty späť do svojej vlasti.
Okrem tejto hlavnej dejovej linky autor rozprávania prekladá spomienkami na členov svojej širšej rodiny a popisuje prostredie, v ktorom vyrastal – židovskú meštiansku rodinu z pražských Vinohrad. Spomienky Čo odval dym sú tak nielen pútavým rozprávaním o živote človeka, ktorého nezlomili ani tie najkrutejšie podmienky, ale predovšetkým mimoriadne cenným osobným svedectvom o tom, čomu boli obete holokaustu vystavené. Ich autor zachytil mnoho konkrétnych detailov fungovania táborovej mašinérie, príbehy niektorých svojich spoluväzňov aj táborovú hierarchiu. Všetko podáva veľmi živo a miestami aj s nečakaným humorom.