Kniha sa venuje vzťahom zahraničných majiteľov pôdy a československého štátu v období medzi oboma svetovými vojnami. Pretože cudzinci poväčšinou šľachtického pôvodu vlastnili v Československu po prvej svetovej vojne zhruba pätinu všetkej pôdy, išlo o skupinu, s ktorou bolo treba počítať pri vykonávaní pozemkovej reformy. Autori odpovedajú na otázku, do akej miery sa snaha o obmedzenie veľkostatkov premietala do bilaterálnych vzťahov Československa s vybranými štátmi (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko, Veľká Británia a Francúzsko) a ako konkrétne bola reforma realizovaná. Uvádzajú dôvody, prečo jej boli veľkostatky vlastnené zahraničnými osobami až na výnimky zasiahnuté pomerne mierne a ďalej objasňujú nezanedbateľné rozdiely v zaobchádzaní s majiteľmi s rôznou štátnou príslušnosťou.