Vo väčšine básní z pripravovanej knihy sa Hodáček obracia priamo k svojmu národu, k miestam, ktoré dôverne pozná, k čitateľovi, ktorého sa neboja osloviť a konkrétne radí, čo má urobiť, ak chce zachrániť sám seba, pokračovať v plánoch či uchovať v sebe aj navonok základné rysy ľudskosti Niekoľko textov Hodáčkovy zbierky postihlo globálne dianie, je z nich cítiť príchuť plíživo páchnuceho, priznane existujúceho celosvetového terorizmu, ktorý (a prečo by nie?) je natoľko nevyspytateľný, že môže zasiahnuť aj miesta. po ľavicovej vláde, básne o nevítaných návštevách, neúcte, konzumnom spôsobe života, provokáciách, revolúciách a nedostatku ľudsky českého odhodlania aplikovať svoje presvedčenia do praxe striedajú básne venované maršalovi Radeckému, Karlovi Šebkovi, Boudníkovi alebo napríklad týraným deťom. ) knihe "Trnová koruna nie sú zuby" , v ktorej Hodáček naze a bez príkras popísal takmer denníkovou formou svoje súkromie a použ il ju ako verejnú spovednicu, prichádza teraz, cez novú zbierku, vyrovnaný a odhodlaný zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dá, upozaďující svoje súkromie pred reálnymi ťažkosťami. Vyzretý dospelý básnik predkladá svoje vlastné "Cxehxio" také, aké by chcel zdieľať s ostatnými. "

"Hodáčikove nové básne sú vlastne majstrovské šifry, ktoré rozkódovať môže len nezaslepený nepokrytec, ktorý má odvahu pozerať do onoho priestoru, od ktorého povrchný pražský pasažier odvracia tvár..." (Helena Machovcová, 2016)