Sedíme na rímse tmavého sveta, pri stole, obhajovaného hŕstkou elektrónov z mýtickej elektrárne. V parčíku vo vetvách zachytený kus igelitu, znamenie nevalnej nádeje, ktorá si protirečí. Ale zostávame sami sebou. Trváme na svojom, ako zvieratá alebo rastliny. Byť sám sebou obnáša permanentne sa vydávať skutočnosti. Neschovávať sa za písanie, výlety, rozhovory… Pripúšťať túžby, vnikať a unikať.