Dedko Pavla Novotného prichádza v tesnom závese za jeho Zápisky z garsónky a rovnako ako ony vybočuje z doterajšieho autorovho diela priznanú autobiografickosťou bez toho, aby tým utrpel Novotného nezameniteľný štýl, založený na rytmizovanej reči a špecifickej zmesi grotesky a desu. Sled starostlivo vybraných, často bizarných spomienok z detstva a dospievania postupne modeluje titulnú postavu dedka, ale aj rozprávajúce autorovo alter-ego a ďalšie jeho protihráča veľmi plasticky a nesentimentálne. V Dedkovi aj v Zápiskoch z garsónky sa objavuje podobný okruh postáv, ale nasvietený je inak - sledujeme dva úplne odlišné príbehy: zatiaľ čo Zápisky z garsónky sú krehkým svedectvom o symbióze a jej postupnom rozpúšťaní, Dedko je príbehom kameňa a vody, tvrdé konečnom súčte nemá šancu proti tekutej, uhýbavé, vytrvalé mäkkosti; nad všetku pochybnosť jej však dáva tvar...