"Senta myslela na Itziga Goldmanna, ktorý pravdepodobne práve teraz odovzdával súpis umeleckých diel a kľúča od svojho obchodu poverenci ríšskej komory, a na sľub, ktorý mu dala. Tak to by bolo, pomyslela si. Zbohom, ty trblietavý, smradľavý, všetky požierajúce Berlíne . V tvojom bruchu mi bolo dobre, ale teraz ma vypľuj. Nechaj ma ísť. Zúčtovali sme." V Berlíne to žije, ale až 27-ročná Hana má pocit, že sama ešte žiť nezačala. Jej babička Evelína sa naopak takmer po sto rokoch nemôže dočkať konca. Všetko zmení až list z Izraela, v ktorom je Evelína identifikovaná ako dedička stratenej umeleckej zbierky. Ako to, že Hana nemá potuchy o židovských predkoch? A prečo Evelína tak vytrvalo odmieta hovoriť o minulosti ao svojej matke? Stopa obrazov vedie až do dvadsiatych rokov minulého storočia, k tvrdohlavému dievčaťu menom Senta...