Stolová spoločnosť okolo Vladimíra Macuru (v prvej fáze Petr Čornej, Ján Lukeš, Peter Kovarík a Vladimír Novotný, neskôr rozšírená o Jasnu Hlouškovú, Pavla Janouška, Antonína Kostlána a ďalšie) začala v osemdesiatych rokoch na Macurov popud písať "stolnú pamäti". Pod názvom Dopijem a pudom postupne vznikala originálna memoárová próza, ktorú Vladimír Macura ako jediný zo stolnej spoločnosti naďalej dopĺňal a dopisoval ešte v deväťdesiatych rokoch. Detstvo v Ostrave, šesťdesiate roky i špecifický pohľad na dobu normalizácie dopĺňajú napríklad aj spomienky na november 1989, videný cez akademické prostredie. Čo to bol Baltský zväz a kto patril do Klikoživa? A čo hovoril Jankovičov trpaslíček? Pamäte Vladimíra Macuru vychádzajú vôbec prvýkrát a sú doplnené reprezentatívnym výborom z Macurovej básnickej tvorby (vedľa zbierky Nehodný kos aj ďalšie verše zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov). Edične pripravil Michal Jareš.