Človek stúpa k Bohu akoby po schodisku. Nie je pritom závislý od schodu, ktorý práve nechal za sebou, ale od toho, ktorý má práve pred sebou. A aby sa zdvihol na ďalšie, musí nejaký čas žiť pre neho, cítiť ho, urobiť ho svojim cieľom - to je nevyhnutné. Lenže akonáhle toto zvládne, zvykne si a na ďalšom schode sa postupne dostavuje pocit istoty; musí z neho spadnúť dole. V takom prípade stráca kontakt so schodom, ktorý mal pred sebou, a už nie je spojený s tým, ktorý je za ním.
A práve v tomto okamihu rozpadajúceho sa bytia záleží na tom, nakoľko sa človek vynasnaží zachovať v sebe lásku k Stvoriteľovi. Čím väčšie šťastie, čím väčšie vzplanutie lásky zakúša, keď sa dotýka nových ľudských hodnôt, tým väčšia bolesť musí po čase prestať, aby jeho duša k týmto hodnotám príliš neprirástla! Preto tie útrapy, preto tie muky. Nakoľko je človek pripravený na ochranu a zachovanie pocitu lásky, natoľko sa katastrofa stáva súťažou, v ktorej sa človek rozvíja, a nešťastie sa pre neho stáva cvičnou prekážkovou dráhou.