Duša a ryba sú násobnou metaforou, ktoré je možné rozumieť v ich jednote alebo ako inému stvoreniu, ale aj ako viere, vzťahu k Bohu či vlastnej telesnosti. Ester Fischerovej ide v jej druhej básnickej zbierke o zachytenie komplikovaných vzťahov medzi abstraktným a konkrétnym, medzi fyzickým a psychickým, epickým a lyrickým, medzi mikro- a makrosvetom. A na pomoc sú jej okrem vlastnej bohatej obraznosti duchovia polomŕtvych či postihnutých tvorov súše alebo vodného živlu, symboly niekoľkých náboženstiev i krivky ženských pŕs.