Dva roky po svojom debute Zbesilá eufória vydáva mladý básnik, ukrytý pod pseudonymom, svoju druhú zbierku. Je úspornejšia a priamejšia ako kniha prvá, texty sa nezdržujú so zbytočnosťami, doménou a prioritou je tu provokatívna stručnosť. Autorov svet „stráca niečo zo svojej farby“ a spolu s básnikom žongluje s gramatickými schválnosťami, chybami, originálnymi „preklepmi“, aby netradične zapojil do hry aj citáty a cudzie jazyky. Citlivý čitateľ má v zbierke ohromnú šancu nechať so Šimonom doviesť tam, kam by sám nikdy nedošiel, napríklad až na ranč 360 Bohov, až na miesto zapnutej černoty očí.