Svojou "kolážou" fragmentárnych úvah, nedopovedaných príbehov, kuriozných "rád do života", podivných citátov a dokumentov skladajúcich portrét imaginárneho pána Ega, chcela bezpochyby Ľudmila Vachková uskutočniť celkom "normálny" umelecký zámer: zakliať do skutočnosti a estetický tvar. , ktorý v nej žije. Autorkine vnímanie a postreh sú však natoľko živé, natoľko neumŕtvené profesionálnou kultivovanosťou, že neustále porušujú aj zákonitosti, ktoré si sama ukladá, a pretrhávajú hrádze umeleckej výpovede skutočnou prostořekosťou, otvárajúcou prekvapivé priehľady k nearanžovaným konfliktným vzťahom medzi nearanžovanými konfliktnými vzťahmi. , individuálnymi aj celospoločenskými tabu, zastierajúcimi v konvenčnom myslení jeho pravú tvárnosť.