Keď na sklonku života Pierre Reverdy (1889-1960) bilancoval svoju básnickú tvorbu, napísal: "Myslím, že nie som ani básnik, ani spisovateľ, ani umelec. Ale človek, ktorý nenašiel iný spôsob, ako zostať v styku so životom, ako sa udržať nad hladinou. Písal som, ako sa chytáme záchranného pásu."
Reverdyho eseje a poznámky o umení majú dvojakú kvalitu - súdu veľmi vzdelaného intelektuála a citlivosti básnika.
V dvadsiatych rokoch dochádza u Reverdyho k osobnej kríze, páli rukopisy a opúšťa Paríž. Rozhodne sa pre samotu v Solesmes v blízkosti kláštora s preslávenou školou gregoriánskeho chorálu. Tu po celý zvyšok života zaznamenáva svoje postrehy a úvahy, zhromaždené postupne do troch kníh Žínená rukavice (1926), Môj palubný denník (1948), Piate cez deviate (1956). Výber niektorých zápiskov vyšiel vo výbore Jiřího Pelána Palubník denník (1989). Prihliadli sme na to a zamerali sa hlavne na nepreložené časti, venované obzvlášť výtvarnému umeniu a princípu tvorby, rovnako ako na niektoré eseje vydané časopisecky.