Cisár Ferdinand III. (1608-1657) sa narodil v období, keď vrcholil tzv. habsburský bratský rozkol (medzi Rudolfom II. a Matejom), a dospel počas tridsaťročnej vojny, počas ktorej sa stal ako "generalissimus" nástupcom Albrechta z Valdštejna vo velení cisárskej armády. Jeho víťazstvo pri Nördlingene v roku 1634 viedlo o rok neskôr k pražskému mieru, k zmiereniu so Saskom a nemeckými luteránmi.
Ako cisár (od roku 1637) potom Ferdinand márne usiloval o separátny mier so Švédmi, ktorí sa nakoniec dostali až pred viedenské brány, bojoval proti Francúzsku kardinálov Richelieua a Mazarina, na prvom mieste mu však išlo o jednotu "rakúskeho domu", totiž o spojenie so Španielskom, spájajúci sa s vyhliadkami na dedičstvo jeho svetovej ríše, rozkladajúce sa ako v Európe, tak v zámorí. Avšak pri uzavretí vestfálskeho mieru (1648) bol okolnosťami donútený súhlasiť s dočasným oddelením sa od španielskych príbuzných - a práve v tomto smere sa stal mierovým cisárom proti svojej vôli.

Kultúrne znamenala epocha jeho života vrchol talianskeho vplyvu, počnúc príbuzenstvom s Gonzagami a Medicejskými, cez protireformačný Rím až k vysokým dôstojníkom typu Piccolominiho či Montecuccoliho. Bola to epocha prechodová, od žoldnierov a kondotierov k stálemu vojsku, od aristokratického života s renesančným duchom ku dvorskej kultúre baroka. Doba iste vo všetkých ohľadoch pozoruhodná a neprávom zabúdaná.

Kniha rakúskeho historika Lothara Höbelta vypĺňa medzeru, ktorá donedávna zela aj v rakúskom dejepisectve, monografia Ferdinanda III. je v českom prostredí vôbec prvá svojho druhu. L. Höbelt je profesorom novších dejín na viedenskej univerzite a ako erudovaný autor celého radu publikácií k politickým a vojenským dejinám (oi "1848. Österreich und die deutsche Revolution") určite nie je úplne nepoznám ani českému publiku.