František Vladimír Lorenc (1872-1957) patrí k našim význačným rodákom, ktorí sú vo svojej vlasti takmer zabudnutí.
Už v mladosti prejavoval veľké vlohy pre jazyky, politicky sa angažoval, a pretože mu hrozilo väzenie a trojročná služba v rakúsko-uhorskej armáde, emigroval ako mladík do Brazílie (1893). Usídlil sa v jej najjužnejšom štáte Rio Grande do Sul, v dedine Dom Feliciano. Bol farmárom, tlmočníkom, učiteľom, riaditeľom školy, lekárom a bol aktívny aj v ďalších odboroch.
Lorenc patrí dokonca do trojice najznámejších osobností českého pôvodu, vedľa skoršieho brazílskeho prezidenta Juscelino Kubitscheka de Oliveira a Jána Antonína Baťu. S manželkou mal 13 vlastných detí a ďalšie adoptoval, ale pritom ešte našiel čas na rozsiahlu literárnu tvorbu najmä v oblasti spirituality, poézie a otázok jazykovedných.
Usiloval sa o záchranu jazykov pôvodného indiánskeho obyvateľstva tým, že spracoval ich gramatiky. Brazílske pramene uvádzajú, že na konci svojho života ovládal 104 jazykov a jeho dielo obsahuje viac ako 80 zväzkov (napr. preklady z angličtiny do portugalčiny alebo dokonca preklady zo sanskrtu do portugalčiny). Jeho preklady českej poézie do portugalčiny ocenil aj prezident TG . Masaryk.
Napriek tomu, že Lorenc poznal aktívne toľko národných jazykov, venoval veľkú pozornosť medzinárodnému neutrálnemu jazyku esperanto, ktorého prvú učebnicu pre Čechov vydal na svoj náklad ešte za svojho pobytu v Čechách (1890).
Kniha popisuje jeho dramatický život naplnený tvrdou prácou a neobyčajnou filantropiou a kladie si za úlohu vzbudiť záujem o tohto nášho velikána, podľa ktorého je v Brazílii nazvané napr. renomované nakladateľstvo, jazykový inštitút a ďalšie inštitúcie. Má tam aj svoj pamätník.
Lorencov dramatický život, ktorý opisuje vo vlastnom životopise uvedenom v tejto knihe, rozsiahle dielo a život naplnený filantropiou si zaslúži väčšiu pozornosť v jeho pôvodnej vlasti ako tomu bolo doteraz.