Ak uvažujeme o vývoji západnej teórie drámy od Aristotela k moderným autorom, mohli by sme ju najstručnejšie charakterizovať heslom 'Od metafyziky k technike'. Vrchol dosahuje tento vývoj v 19. storočí vo Freytagovej Technici dráme av preslávených Poltiho Tridsiatich šiestich dramatických situáciách. Práve posledne menovaný spis sa stáva pre Júlia Gajdoša východiskom na sledovanie ďalšieho (moderného i postmoderného) vývoja a možných perspektív vyjadrených otázkou 'Má ešte vôbec zmysel pestovať teóriu drámy?' Pri sledovaní dvoch línií teórie drámy, z ktorých jednu by bolo možné nazvať scientistickú, príp. noetickú, a druhú antropologickú, príp. ontologickú, je pre neho totiž kľúčovým pojmom práve 'situácia' a vzťahy rôznych teórií k nej. Je to predsa práve situácia, ktorá spája ako drámu v divadle s drámou vo svete av živote, tak aj teóriu drámy s teóriou divadla, ba samo drámu s divadlom, ktoré nechce a nemôže byť iba ilustráciou písaného textu. Autor, ako sám píše v závere svojej štúdie, teda "z hľadiska jedného - […] avšak kľúčového - pojmu dramatickej situácie poukázal na niektoré poznatky aj omyly v teórii drámy, ku ktorým sa dospievalo v priebehu posledných dvoch storočí, a tiež na súčasné východiská českej teórie, a to aj tej jej línie, ktorá je na rozdiel od štrukturalistov za hranicami pomerne neznáma, hoci by sa pre európske teoretické myslenie o dráme a divadle mohla stať dôležitým podnetom, najmä vďaka komplexnosti svojho pohľadu.