Fú sú hory, v ktorých býva vietor. Jedno z miest, na aké prídete, ak pôjdete s Ewaldom Murrerom po jeho ceste za východné zrkadlá.
Murrer sa v tejto svojej zbierke pohybuje v nových kulisách, inšpiráciou je mu orientálna poézia – predovšetkým čínska, japonská a kórejská, ale napríklad aj perzská.
Krajina pod horou Fú je zabývaná všelijakými tvormi, často obdarenými nadprirodzenou mocou. S básnikom stretneme líšky, mačky, opice, žaby a hady, myši a krysy, volavky a všelijaké ďalšie vtáky, rôzne ryby, mravce, kudlanky, kobylky, cvrčky, škorpióny, motýle a motýlice, kone, osly, kravy, bravy, psy, tigrov, býkov, drakov, duchov a zjavení, démonov a diablov, bôžiky, múdre starcov, bláznivých bláznov, mníchov, majstrov i žiakov, a tiež ženy, ženy tajomné, ženy zraňujúce i utešujúce. Na všetko padajú kvety, september mierne lampy a ohňa, svieti Mesiac aj Slnko, farebné kamene rania zmysly.
Kulisy sú exotickejšie, ale pútnik – básnik je stále rovnaký, ako keď putoval krajinou Voronska v Zápisníku pána Pinkeho či všemožnými kútmi bezčasého sveta Nočného čítania. Stále vidí to isté ako v iných krajinách: melanchólia, smútok, prchavosť, unikanie, bezmocnosť, márnosť či osamelosť sa vo večnom zápase stretávajú s radosťou, so šťastím, s nádejou…