Básnik Roman Knieža si najviac váži dar zostreného videnia a vnímania. Tento obraz je nesený prúdom času, teda pohybom skutočnosti i myslenia a dostáva zašifrovanú podobu reflexie. V dynamike prírody i života vníma rozpory, ktoré rozrušujú jeho východiskovú romantickú túžbu a jeho zraňovaný a neuskutočniteľný ideál harmónie, za ktorým ide, hoci a pretože nie je. Nepodlieha ilúziám. Problémy evokuje a nimi provokuje, vyhýba sa didaktickej mravokárnosti, komentárom a pointe. Nad všetkým je latentne všadeprítomná bolesť, ktorá prežaruje vnímanie sveta a života a prináša poznanie o hojivej moci poézie, ktorá siaha ďalej ako strohá realita života, a preto si autor jasne vymedzuje svoju poetiku a zmysel svojej poézie, ktorá chce byť spoveďou, balzamom, modlitbou aj omšou. (Bohumil Jirásek)