V poradí už tretia básnická zbierka moravského básnika Stanislava Denka sa rovnako ako jeho predchádzajúce texty pohráva s predstavou prechodu a premeny jednej vety na druhú, ktoré splývajú a prelievajú sa ako vlny.

Rovnako ako vlny sa aj slová rozpadajú, stekajú a naplavujú sa a vyplavujú, strhávané prúdom, kedy sú "ako slzy hnané vetrom", zatiaľ čo sa na hladine zrkadlia modrajúce sa duše. Témou lakonických básní, majúcich občas až formu haiku sú duchovné témy, často zobrazené na pozadí jesene s tlejúcim lístím, víchricou, mrazom a temnotou, alebo naopak smädného vysušajúceho slnka.