Veľkolepý antický epos Ilias, líčiaci obliehanie Tróje, začína vo vojsku postihnutom morovou nákazou. Výpravnú epickú báseň o šestnástich tisícoch veršoch z 8. storočia pred nl dejovo zjednocuje tému Achillovej urážky a jeho hnevu, znova a znova však k nám z deja preniká tragicky zžieravý pocit ľudskej smrteľnosti. Hrdinovia podstupujú voľbu medzi všednosťou a stálou blízkosťou smrti ako bežnú súčasť každodennosti. Ilias ukazuje aj hranice takého postoja: v závere je Achilleovi dovolené, aby aspoň na okamih prekročil svoj tieň a pocítil spoločne s otcom muža, ktorého v boji zabil, horkosť a nezmyselnosť ľudského údelu. Tento pocit v ľuďoch napokon vzbudzujú aj bohovia, ktorých konanie je kruté, ľstivé a nevypočítateľné – ako samotný osud. Tritisíc rokov, možno dlhšie, sa stretávame stále s rovnakými pocitmi, ktoré kotvia v ľudskej povahe, a tak nás v dnešnom bolestne tápajúcom svete homérske príbehy oslovujú naliehavejšie ako inokedy. Homérovo líčenie si v preklade Vladimíra Šrámka zachováva sviežosť aj po takmer troch tisícoch rokoch. Rušný dobrodružný príbeh vo voľnom, rýchlo plynúcom rytmizovanom verši nechávajúcom vyniknúť prúd hlavného deja; to je Ilias pre moderného človeka.