V poradí siedma básniková zbierka obsahuje 44 básní rozčlenených do dvoch častí a celkovo piatich oddielov. Ide o súbor nerýmovaných textov písaných voľným, rytmizovaným veršom.

Časopriestorovú povahu ľudského konania a pobytu vo svete Rajchman tematizuje predovšetkým z hľadiska procesu zvecnenia. Ten smeruje na jednej strane k popisu, prípadne reflexii, na strane druhej však znamená „zmŕtvovanie“. Proti tomuto zvecňovaniu Rajchman vo svojej poézii stavia opačný proces, ktorý by sme mohli nazvať zosobňovaním. (Čo sa konkrétne prejavuje napríklad v personifikácii vecí, dejov, situácií...)

Uplývajúci čas je človeku priateľom - bráni opakovateľnosti, nejedinečnosti - "čas netruchlí // plachtí", čas umožňuje porovnanie, priehľady (presmyky) mimo to, čo zostáva na povrchu. Čas je pohybom a pohyb dáva priestor slobode.

Názov zbierky nie je skryto imperatívnym vyjadrením túžby po úniku ani konštatovaním, že kniha - či snáď poézia ako taká - ponúka nejaké definitívne odpovede. Mieri k otázke, k tajomstvu.

Rajchmanova poézia je inteligentná, hocikedy vtipná. Jej vtip spočíva v bystrosti (v zmysle anglického witt), nie v inscenácii humoru. Ďalším jej rysom je potom jej hravosť, úplne povedané zmužilá hravosť. Hravosť, ktorá nie je ani detinská, ani manipulatívne silácka, ale vyplýva zo slobodného, tvorivého videnia sveta.