Neobyčajne populárny Faberov román Kvietok karmínový a biely končí vetou "Ale teraz už je čas, aby ste ma nechali ísť." Presne to ale mnohí čitatelia neboli ochotní urobiť. Sťažovali sa na príliš otvorený koniec a zasypali autora otázky ako: "Čo to má znamenať? Čo sa stalo so Sugar a Sofiou? Plánujete pokračovanie?" Michel Faber sa mu roky bránil. Potom napísal pre svojho talianskeho vydavateľa jednu poviedku ako vianočný darček. Čoskoro ho ale napadol námet na druhú, tretiu… a zrazu mal dosť materiálu na celú poviedkovú zbierku. V každej z nich "navštívil" jednu postavu zo sveta Kvietku: protivnú komornú Claru (z ktorej sa v tejto knihe stala prostitútka), svetáka Bodleyho, dvakrát Sugar, starnúceho Williama (ktorý sa napája portským a laudanom a dumá, kde sa ten jeho život sakra zvrtol), Emmelínu Foxovú a nakoniec aj Sofiu. Poviedky sú to rozkošné a zábavné, dajú sa čítať úplne nezávisle od románu, ale v kombinácii s predchádzajúcou knihou sú samozrejme silnejšie. Posledná novela o Sofii, hnutí sufražetok v edvardiánskej dobe aj o tom, že človek sa nikdy nemôže úplne vrátiť, patrí k tomu najlepšiemu, čo Michel Faber kedy napísal.