František Šmahel patrí k najvýznamnejším európskym medievistom. Takmer päťdesiat rokov sa originálnym spôsobom venuje dejinám českej a európskeho neskorého stredoveku, s dôrazom na genézu českej reformácie, dejiny vzdelania a univerzít či raného humanizmu. V posledných desaťročiach svoj zámer rozšíril aj na dejiny mentalít a neskorej stredovekej kultúry. Jeho hľadanie nových bádateľských prístupov sa najvýraznejšie prejavilo v skvostnej a nápaditej knihe Cesta Karola IV. do Francúzska 1377-1378 (2006) av monografii Diví ľudia (v imaginácii) neskorého stredoveku (2012). Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že Šmahelov návrat k Jánovi Husovi (a ku koreňom revolúcie) je paradoxom. V skutočnosti to tak ale nie je. Svižným spôsobom napísaný životopis českého reformátora (môžeme ho čítať aj ako pendant k Šmahelovmu životopisu Jeronýma Pražského), ktorý, hoci ponorený v stredoveku, v mnohom predstihol svoju dobu, je knihou o spoločenskej imaginácii v čase krízy viery a nahromadeného spoločenského. Šmahelov Hus je mužom pochybností, mužom hľadaním pravých ciest. Mužom vzorov a ideálov, zosobnených biblickým životom a ostro uvažujúcim Wyclifom. Zároveň je však reformátorom, ktorý nazerá všetko, čo číta, kritickým duchom univerzitného majstra. Na rozdiel od mnohých súčasných kritikov cirkvi jeho doby však vie riskovať av mene pravdy ísť hlavou proti múru, s tušením, že nie je návratu. Sudcom mu však nie je iba Boh, ale aj jeho vlastné svedomie, rovnako ako pocit zodpovednosti voči tým, ku ktorým hovorí a kto ho počúvajú. Šmahelov Hus teda nie je intelektuál, ktorý by svojvoľne manipuloval davom. Je to človek viery, rovnako ako človek činu, ktorý veľmi dobre vie, že niekedy treba zaprieť sám seba, až na hranu sebaobetovania.

Vydanie knihy podporilo hlavné mesto Praha.