Monografia o básnickom diele Jána Zahradníčka sleduje vlastne jediný problém, ktorý by bolo možné formulovať nasledovne: Ako hlboko a ako intenzívne preniká básnické zrenie do skutočnosti sveta a premieňa ju na básnický obraz? A ako hlboko je básnická skúsenosť zakotvená v našom svete? Na jednej strane je recepcia Zahradníčkovho diela poznačená citeľnou, bezmála päťdesiatročnou cézúrou (ak nepočítame roky 1966-1969), kedy Zahradníčkovo meno bolo vyškrtnuté z českej literatúry.
Na druhej strane je práve táto medzera a absencia možností výzvou na to, aby sme si nad Záhradníčkovými básňami položili niekoľko - pre jeho dielo zásadných - poetologických otázok a pokúsili sa na ne odpovedať.
Ak tvrdí začiatkom 30. rokov FX Šalda, že je u Záhradníčka - z vtedy najmladšej českej poézie - "najviac myšlienky a étosu", môžeme sa ďalej pýtať, akým spôsobom koexistujú v Záhradníčkovej poézii nielen myšlienka a étos, ale tiež a predovšetkým myšlienka a cit. Odtiaľ vychádzajú tri východzie tézy, ktoré tvoria chrbticu monografia: 1) Záhradníčkova poetika je v špecifickom zmysle antropopoetikou, teda poetikou s poeticko-antropologickými dispozíciami; 2) Záhradníčkova poézia je nielen svetonázorovo, ale aj svojimi poetogénnymi štruktúrami spojená s náboženstvom, teda konkrétne s katolíckym kresťanstvom, jeho etikou a étosom, a je teda tiež, ako sa pokúsime ukázať, theo-poéziou. A konečne 3) je tiež a zároveň, zvlášť v povojnovom období, politickou poéziou.
Predvolené tézy sú interpretačne rozvíjané výklady širších literárne a umeleckohistorických, filozofických a estetických súvislostí a prostredníctvom analýzy konkrétnych foriem Zahradníčkovho básnického diela.