Tradičný cirkus žije. Čo o ňom ale vie súčasný človek v čase informačných technológií? To čo si vygoogluje, to čo ho v prvých pár sekundách zaujme v televíznom spote na alebo na YouTube. V dnešnej dobe zaujmú tí viditeľní, iní, farební. Principál s hipísáckou vizážou, ten s tigrom na vodítku, v blízkosti lídra politického hnutia.
Aký je ale dnešný tradičný cirkus? Ten pod šapitó, v kruhovej manéži, ten, kde sú zvieratá, artisti, klauni alebo komici, kde hrá hlasná hudba, kde sa predáva cukrová vata a namiesto frkačiek svetelné meče pre malých chlapcov. Môže o ňom podať svedectvo muž, ktorý sa vymyká z predstáv o tradičnom cirkusákovi?
Neuvidíte ho v červenej atile - tom archaickom odeve uhorských hulánov z predminulého storočia - ktorý bol roky spájaný s cirkusmi, ani v čiernom fráčiku s cylindrom. Nepočujete ho, ako s chrchlajúcim a väzbiacim mikrofónom uvádza program vo vlastnom podniku, nieto aby nahrával na "vtipné" odpovede priestorekému klaunovi. Ale keď ukážete jeho snímku každému druhému u nás v Čechách, povie: "To je ten komediant ... od cirkusu. Principál."
Jaromíru Joo je tento rok šesťdesiat.
Pokúsme sa hľadať v jeho príbehu odpovede na to, aký je dnes cirkus a prečo je taký, pokúsme sa spoznať pozoruhodného muža. Pre niekoho možno povrchného samožera, ktorý nerobí to, čo by okolie od riaditeľa podniku o 40 zamestnancoch s početnou širokou rodinou očakávalo. Snažme sa spoznať človeka, ktorý miluje svoju prácu, dáva ju všetko, snaží sa, aby cirkus, ako žáner zábavného umenia u nás prežil a zarobil na seba a samozrejme na tých, ktorí ho robia.