Kniha predstavuje Jaromíra Šavrdu (1931-1988), ostravského básnika, prozaika, novinárov, vydavateľa samizdatovej edície Libri prohibiti, disidenta a politického väzňa s ohľadom na jeho literárnu prácu a občiansku angažovanosť v totalitnej krajine. Súčasne skúma Šavrdovo postavenie v kolektívnej a kultúrnej pamäti modernej histórie.

Život ostravského literáta a disidenta Jaromíra Šavrdu opisuje Iva Málková nielen s ohľadom na jeho peripetie a umelecky plodné obdobia. Z hľadiska literárneho kontextu nazerá autorka už do Šavrdovho detstva a mladosti v štyridsiatych a päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, kedy sa utváral jeho vzťah k literatúre a vznikali prvé rýmované verše. Chronologicky potom prechádza k šesťdesiatym rokom, keď Šavrda po úspechu knihy Pôjdeš, nevrátiš sa, začína pôsobiť ako slobodný umelec a profesionálny spisovateľ. Presadzuje sa v regionálnych aj celoštátnych nakladateľstvách, pracuje ako nakladateľský redaktor a novinár v krajskom denníku Nová Svoboda, kde zažije august 1968 a dôjde k zvratu v jeho kariére i myslení.

Publikačné aj redakčné činnosti Jaromíra Šavrdu už má neoficiálny charakter a je sústredená výhradne na oblasť samizdatu. Autorka vychádza z archívnych materiálov a prvýkrát predkladá doklady o zázemí samizdatovej edície Libri prohibiti, ktorú Šavrda založil a viedol. Kniha tiež rekonštruuje okolnosti spojené so súdmi, väzbou a opakovaným väznením Jaromíra Šavrdu a odhaľuje podmienky, v ktorých ľudia žili v socialistických krimináloch, kde sa Šavrda nútene zdržiaval v rokoch 1978-1981, respektíve 1982-1984. V záverečných kapitolách knihy Iva Málková analyzuje Šavrdovu tvorbu, ktorá vychádza v samizdate av exile, a uvádza ju do kontextu československej oficiálnej literatúry. Predstavuje Šavrdu aj ako usilovného zástancu slobody prejavu, ktorý je po návrate z druhého väznenia stále pod dozorom ŠtB, napriek tomu naďalej opisuje a rozširuje svoje knihy a texty druhých a zapája sa aj do práce československého disentu.