Kniha si kladie otázku, či je Máj básňou o láske, a ak je, tak čo o láske hovorí. Oproti iným interpretáciám Mája sa však neobmedzuje iba na lásku mileneckú, ale v druhom speve Mája nachádza tému lásky otcovskej av treťom speve sa zameriava na tému lásky materskej, presnejšie povedané na lásku matky zeme k človeku.
Neanalyzuje iba príbeh básne, ale sústredí sa predovšetkým na rozbor Máchových básnických metafor, a to v miere, ktorá presahuje doteraz obvyklý spôsob ich skúmania. Kladie dôraz na ich viacvrstevnosť, paradoxnosť a ich často ironický (tragicky ironický) rozmer.
Dochádza k záveru, že básnik poníma človeka ako prírodnú bytosť, ktorá je vnútorne (existenciálne) rozpoltená, pretože na jednej strane túži po trvalej dokonalej láske, a na druhej strane má skúsenosť, že takáto láska nie je možná.