KAREL KAPOUN (1902–1963) Básnik dnes skoro zabudnutý Prečo je brnenský básnik Karel Kapoun dnes skoro zabudnutý? Predovšetkým preto, že záujem o vydávanie jeho diela skončil vlastne pred pol storočím. To keď s dátumom 1965 vyšla pod názvom Jablko z dlane nevydám rozsiahla zbierka za autorovho života pripravovaná, ale nevydaná. Súčasťou zbierky je aj nekrológ od Jana Skácela. Pre poriadok však musíme pripomenúť ešte dva výbory. Prvý niesol symptomatický názov Nedomilované (1963) az básní z takmer dvadsiatich Kapounových zbierok ho usporiadal práve Ján Skácel. Pridal tiež fundovaný a vtipný doslov Básnik atómového húzatka, v ktorom obrazne charakterizoval Kapouna ako „pešieho básnika“, ktorý však má „dva centimetre nad členky krídla“. Podobne priaznivo sa o jednom zo svojich kolegov v niekoľkých textoch vyjadril Milan Kundera, ktorý sa netradične predstavil aj ako recenzent dvoch Kapúnových zbierok. Druhý výbor z Kapounovej básnickej tvorby pripravil na vydanie a krátkym doslovom doplnil básnik Miroslav Florian. Útly zväzok niesol príznačne rovnaký názov Veľké objatie (1974) ako kľúčová Kapounova zbierka z roku 1956. Karel Kapoun sa narodil v Dubňanoch u Hodonína v rodine drevárskeho sústružníka a pomocníka v tamojšej sklárni. Stal sa učiteľom a kantorské miesta zastával od roku 1921 na základných školách v Mikulčiciach av susednej Lužici. Keď získal aprobáciu na vyšší stupeň, pôsobil v období 1929–1945 na meštianskej škole v ďalšej pohraničnej typicky slovackej obci, v Moravskej Novej Vsi. To už bol ženatý so spisovateľkou, av civilnom povolaní tiež učiteľkou, Ruženou Lukášovou (1906–1998), okrem iného autorkou spomienkovej prózy Choďte mojou cestou (1979). V básnickej prvotine Albatros (1930) sa autor predstavil pod pseudonymom S. Kan a do svojej smrti v roku 1963 vydal na dve desiatky básnických zbierok. V posledných rokoch už bol pre trvalé ochorenie rakovinou prostaty v predčasnom dôchodku. Zomrel potom v sanatóriu blízko Tišnova. Výbor z diela Karla Kapouna je síce rozsiahly, ale nie je jeho úlohou predstaviť básnika v jeho úplnosti. Otvárajú ho ukážky zo zbierok z 30. rokov minulého storočia, počnúc prvotinou Albatros (1930), a potom z knižiek Tep v tele (1934), Závrat (1936) a hlavne zväzkov Neviditeľná poľnica (1938), Potme (1939) alebo Osvetlená (1941). Práve troma posledne menovanými sa Kapoun zaradil po bok takých osobností v českej poézii, akými boli SK Neumann alebo Vladimír Holan, ktorí vtedy najviac brojili proti českej malosti a porazeniu. Zbierku Závrat potom pokladajú za zážitok nielen pre čitateľov, ktorý má rád Kapounov bytostný typ „pešej“ lyriky, napriek tomu sa ocitajúci „až v závratnom vytrhnutí“, ale aj pre znalcov, objavujúceho už v prvom období Kapounove tvorby základné rysy jeho poetiky a zvláštneho typu lyrickosti. Niektoré z jeho zbierok ho určite radí medzi básnikov „prvej kategórie“, kam patrili napríklad Ján Skácel alebo ďalší z Brňanov, totiž Oldřich Mikulášek. Na začiatku tzv. Protektorátu vydal K. Kapoun ešte zbierku veľmi decentne formovaných jemných milostných básní Ty a ja (1941), mnohé väzby na predvojnovú tvorbu možno nájsť v jeho povojnovej básnickej skladbe Nedobojuješ, nedosníš (1947). Rovnaké vročenie nesie zbierka prevažne milostného ladenia Socho, smiem?, vydaná v rovnakom roku. Najviac poplatnosti vtedajším básnickým tendenciám, vrátane radosti z oslobodenia Červenou armádou a spolu s tým začínajúcich „nových zajtrajškov“, nájdeme v zbierke Boli tu (1948), obdobne skôr ľavicovo motivovaná je rovnakého roku expedovaná skladba Nočná jazda. Prvé povojnové zamestnanie našiel Karel Kapoun ako vedúci literárneho oddelenia v brnenskom rozhlase. Celých osem rokov, až do roku 1956, trvala jeho tvorivá pretržka. Potom vydal básnickú skladbu Uhlíř Jan, ktorú zaradil aj do jednej zo svojich neskorších zbierok. Že bol Kapoun mužom rovnakého politického vyznania ako napríklad jeden z najkovanejších komunistov medzi našimi básnikmi Ivan Skála však nemožno tvrdiť. Téziám o socialisticko-realistickom básníctve je snáď poplatných len niekoľko básní zo zbierky Boli tu. A tzv. budovateľské smerovanie nájdeme v niektorých básňach z vyššie už spomínanej knihy Veľké objatie (1956) alebo o dva roky neskôr vydaných zbierok Doma a Neodchádzaj. K novým hodnotám dospela Kapounova poézia už v druhej polovici 50. rokov minulého storočia. Pričom vrchol dosiahla pri poslednom vzopätí jeho síl od roku 1960 až do básnikovej smrti. Dôkladnejšiu analýzu tohto faktu by však mala obsahovať podrobná monografia. Vždy, už od predvojnových zbierok, hrala v jeho ľudských postojoch hlavnú úlohu láska k žene; k matke ak užšej rodine vo svojom základe a potom predovšetkým k milenke. Pevne zakotvené nájdeme tieto klasické motívy a hodnoty v zbierke Neodcházej (1958) a potom v zbierkach Obsaďte všetky hviezdy (1960) a Model sveta (1962). Za podstatné tiež považujeme, že v závere básnikovej životnej cesty a tvorivej dráhy sa jeho poézia rozrástla o verše určené detskému čitateľovi a deťom „vôbec“. A čo je rovnako podstatné: autorsky sa podieľa na knihe piesňových textov Holubička (1962), ku ktorým hudbu komponoval Jiří Tayerle. Básne a spolu s tým aj prózy pre detského príjemcu potom môže čitateľ nájsť vo zväzku Čo mne rozprávali (1962). Pod názvom Česaná vetríčkom (1962) vydáva autor knižku majstrovských básní o deťoch, ktoré sú však určené dospelým.