Vedecké diela žijú potiaľ, pokiaľ sa ďalej aktuálne premýšľajú. Vedecké dielo Karla Bühlera (1879 – 1963) v psychológii a jazykovede za premýšľanie stojí, hoci ho postihol krutý osud. Tento lekár, psychiater a experimentálny psychológ, skúmal najvyššie formy duševnej činnosti človeka, myslenia, vôle, rozhodovania. Pri tom zohráva ústrednú úlohu jazyk: práve jazykom si človek sprostredkováva rozumenie svetu, v ktorom žije, dáva tomu, čo vníma, zmysel, a podľa zmyslu riadi svoje konanie.
Skúmaním ľudskej reči vznikla jeho osobitá teória jazyka. Tá je vzorom nadoborovosti (skutočný prienik odborov jedného sveta), uchopenie (nielen) jazykového znaku (vydelenie z celku skrze vnímaný a rozumený) a vedeckého zvládnutia technických prostriedkov (práca s experimentmi). Bühlerova teória jazyka je z dnešného pohľadu relevantná pre fysiológiu, psychológiu, lingvistiku, sémiológiu, pedagogiku i filozofiu.
V 30. rokoch 20. stor. K. Bühler úzko spolupracoval s Pražským lingvistickým krúžkom. Súčasný PLK Bühlerovu teóriu jazyka rozpracováva na úrovni terajšieho stavu lingvistiky i sémiológie. Naša kniha je siedmy diel obnovenej tradičnej prvorepublikovej edície Travaux PLK (TCLP ns . 7).
Zborník dvadsiatich statí v nemčine, francúzštine a angličtine.