Nový román Sylvie Richterovej patrí k dielam, aké v českej próze posledných viac ako dvadsiatich rokov toľko postrádame - krásnym, miestami až básnickým jazykom, zo široko, pokojne a plynule obzerá posledných viac ako šesťdesiat rokov ľudských životov, zážitkov detí i dospelých, tragických osudov, lások a spletitých osobných príbehov na pozadí krutých a zraňujúcich českých dejín. Rozprávačom a hlavným hrdinom románu je muž, ktorého pohľad na Čechy, Moravu i Taliansko v tak rozľahlom časovom období nie je a nechce byť historický (akokoľvek zaznamenáva všetky kľúčové dejinné zlomy), ale životopisný - jeho rozprávanie je zaľudnené desiatkami ľudských bytostí, ku ktorým v priebehu postupne stále napínavejšieho deja získavame čím ďalej tým bližší a dôvernejší vzťah.
Kompozične umne budovaný román možno čítať ako príbeh s tajomstvom, panorámu široko rozvetveného rodinného osudu, svedectvo o premieňajúcej sa dobovej atmosfére, ale aj ako naliehavé podobenstvo o zle, ktoré sa zo zvráteného zla osobného nezadržateľne premieňa na drviace zlo spoločenské. Tvorivou metódou Sylvie Richterovej je tu - jej slovami "realizmus absurdného": napriek všetkej tragickosti mnohých tu zachytených dejov má v tomto románe svoje miesto aj situačná komika, humor a rozprávačský nadhľad. Nezanedbateľnou hodnotou románu je jeho pôsobivé ukotvenie miestopisné - väčšina v ňom zachytených príbehov sa odohráva v jedinečnom geniu loci Brna, jeho okolí, na Vysočine, v Prahe av Ríme, teda miestach, ktoré autorka pozná tak dôverne, že sa ich v jej zachytení sami skoro až dotýkame.