Filozofický esej z roku 1936 spadá do posledného obdobia literárnej tvorby Jozefa Čapka a je počítaný medzi jeho najvýznamnejšie opusy vďaka snahe o postihnutie zmyslu a podstaty ľudskej existencie. Autor a jeho druhé ja tu vedú živú rozpravu o podstatných stretnutiach na ceste životom: s telom, dušou, rôznymi vekmi človeka, smrťou, prírodou, umením. So vzorom v postave v Komenského Labyrinte sveta a raja srdca, líči symbolickú cestu človeka a konečný obrat do vlastného vnútra, "do domu srdca svojho". Za vrcholný znak ľudskosti pokladá autor slobodnú dušu, nezaťaženú malosťou a strachom.
Pre audio knižnú podobu upravil a režijne viedol Pavel Soukup.