Básnické texty Prokopa Voskovca, synovca Jiřího Voskovca, mali v časoch svojho vzniku len málo šancí na svoje zverejnenie. Za minulého režimu ich cenzúra ocejchovávala a vytesňovala ako "surrealistické", neskôr boli zakázané ako dielo chartistu a nakoniec emigranta.
Napriek tomu ide nesporne o zvrchované básnické dielo, ktorého "polnovpadové" sprístupnenie teraz táto zbierka - žiaľ už posmrtná - zásadným spôsobom završuje. Prináša totiž okrem titulnej básne aj ďalšie jeho vrcholné básnické celky zo 60. rokov a zároveň aj množstvo iskrivých miniatúr z autorovej parížskej literárnej pozostalosti.
Celistvo tak odkrýva subtílne tkanivo Voskovcovej poetiky v jej hravosti, melanchólii či humore, v jeho osobitosti a návratných motívoch, dáva vyniknúť úplne a prekreslene jedinečnosti jeho videnia sveta a svojbytnosti spôsobu, akým ich cítil potrebu vteľovať do svojich zápiskov.