Vysoké hodnotenie telesnosti je jedným z najnápadnejších rysov, ktoré kresťanstvo vnieslo do kultúry a myslenia neskorej antiky. Viera v Boha, ktorý sa vtelil, mala pritom vplyv aj na predstavu o človeku. Podľa starokresťanských autorov gréckeho jazyka, o ktoré ide v tejto knihe predovšetkým (Klement Alexandrijský, Origenes, Gregor z Nyssy a ďalšie), človek nie je len bytosťou, ku ktorej identite patrí individuálne telo, ale navyše bytosťou pevne začlenenou do kozmického poriadku. Kresťanská nádej vo vzkriesení tela je tak v ich podaní nádejou na záchranu a premenu všetkých ľudských bytostí, ba celého všestranstva. Vďaka tomuto posolstvu je kresťanstvo týchto autorov zaujímavé aj pre človeka 21. storočia, ktorý znovu začína chápať kozmický rozmer svojej zodpovednosti a zároveň si vo svete redukovanom na digitálne médiá znovu uvedomuje význam telesnosti pre svoju identitu aj pre spoločenstvo s druhými.