Ak by niekto chcel napísať poviedku v štýle Leonarda Michaelsa, tak by sa mu to s najväčšou pravdepodobnosťou nepodarilo. Mal by dobre poznať život New Yorku 60. a 70. rokov, mal by byť židovským intelektuálom stredného veku, svojrázne a tragikomicky sa stretávať s absurdnosťami partnerských vzťahov, večierkov, práce, sexu a života vôbec. Mal by dokázať tieto témy rozohrať a rozkryť za skutočnosťou nazeranou s inteligentným humorom, stvárniť ich s mimoriadnym citom pre jazyk, prepojiť prozaické rozprávačstvo s básnickými kvalitami – metaforickou perspektívou, rytmom alebo zvukomaľbou. Predovšetkým by však ako Michaels mal s originálnou invenciou dokázať rozvinúť situáciu či pocit do príbehu a zároveň ho späť koncentrovať do poviedkového textu. Toto prirodzené a zároveň nevšedné videnie sa vyznačuje dokonalou rozprávačskou dynamikou, skratkou a plynulou vzájomnosťou všetkých rovín textu. Rovnako ako sa dopĺňajú obe nohy, aj keď možno niekedy ľavá nemusí počúvať tú pravú.