Čo sa zachytilo v predstave, ktorú si o vlastnej krajine utvárame? Čo uviazlo v spomienke, ktorú na ňu správame, keď sa do nej po dlhom vyhnanstve vraciame?
Javier Montes sa po dvanástich rokoch nútene prežitých v exile vracia do svojej rodnej Uruguaja. Jeho návrat je zaťažený bremenom chodníka, predsudkov, nádeje a samoty. Postupne do seba splieta jednotlivé lešenia, vďaka ktorým si stvorí nový svet, do ktorého vkladá všetky svoje nádeje. Fragmentárna štruktúra rozprávania - jedná sa o dielo v neustálom procese výstavby (rovnako tak, ako hovorí sám autor, je tomu aj s demokraciou…), v ktorom sú jednotlivé stavebné prvky (rozhovory, reflexie, sny, básne, listy, state) voľne poskladané, umožňuje čitatelia, aby v ňom sám našiel konštrukciu dokonale dovŕšenú: veľkolepú stavbu pojednávajúcu o jednom návrate z vyhnanstva.
Naozajstné majstrovské dielo dýchajúce iróniou, sociálnou kritikou, nostalgiou, nehou a vtipom, ktoré autor čitatelia predkladá v jeho pre neho tak typickej vycibrené próze