Meno literárneho historika, prekladateľa a kritika Václava Černého je v tridsiatych a štyridsiatych rokoch spojené predovšetkým s Kritickým mesačníkom, ktorý však nebol jediným periodikom, v ktorom autor mohol sústavne a pravidelne odtláčať svoje kritické stati.
V Lidových novinách dostal v rokoch 1936-1938 ako vedúci kritickej rubriky Literárny pondelok priestor na prezentáciu svojich stanovísk a súdov. Medzi textami vytlačenými v Ľudových novinách nenájdeme iba recenzie alebo kritické stati - Čierny písal aj informačné poznámky o udalostiach v českej i zahraničnej kultúre (výstavy, divadelné hry, pripravované knihy), glosoval literárne a spoločenské dianie, stručnými medailónkami pripomínal zabudnuté básnikov. Predovšetkým sa ale zameriaval na súčasnú českú literatúru - vyhradil si všetky význačné domáce mená tridsiatych rokov.
Reflektoval tak väčšinu dobovej knižnej produkcie básnickej (V. Holan, V. Nezval, V. Závada, F. Halas atď.) aj prozaickej (J. Čapek, E. Hostovský, I. Olbracht, J. Weil, J. Čep ad. ). Paralelne s českou literatúrou sledoval aj francúzske kultúrne dianie. Písal ako o tamojších knižných novinkách, tak o ich českých prekladoch, upozorňoval nielen na beletriu, ale aj na odborné príspevky v literárnych revuách. V oblasti prózy cítil Václav Čierny vyjadrenie dobovej atmosféry predovšetkým v cyklických románoch, z ktorých román-rieku Ľudia dobrej vôle Julesa Romainsa sledoval v Ľudových novinách diel po dieli. Občianska vojna v Španielsku podnietila jeho úsilie o propagáciu španielskej kultúry, opakovane spomínal mená ako Antonio Machado, Federico García Lorca, José Ortega y Gasset alebo Miguel de Unamuno, ale tiež sa vzťahoval k nadčasovému odkazu Dona Quijota či básní Góngorových.
Predkladané texty z Ľudových novín tak neprinášajú len doklad Čierneho sústavného kritického záujmu, ale vytvárajú aj plastickú správu o českej a európskej literatúre tridsiatych rokov.