Vo svojej aktuálnej básnickej zbierke mieri Mária Jehličková k širokodychým litaniam a hymnom, plných neologizmov, archaizmov, pátosu a závratov. Neľaká sa veľkých abstraktných pojmov ani kozmických a existenciálnych hlbín.
Fascinujúce obrazy, ktoré básniřka vytvára, nie sú žiadnym estetickým ornamentom ani výsledkom poetického konštruktérstva či krasorečnenia. Každé slovo je precítené, ba pretrpené. Autorka nepestuje poéziu, ale podľa vzoru vidiacich básnikov zapisuje videné "na potulkách bdenia vo sne". "Kĺbime bytie / a potom zas vzlietame, jeden s druhým, / na potulkách bdenia vo sne... Kto sa nekúril, len ťažko pochopí vzlet anjela... Obraz ešte nie zrený / rozosiate ticho po modrých mrakoch / ktoré vplávajú do spálne / hodené našikmo v preblúznený tvar dňa..."