Než vstúpil do literatúry Edgar Allan Poe, aby založil dva najvplyvnejšie žánre modernej poviedky, detektívku a thriller, patrila medzi najpopulárnejší typ krátkeho prozaického útvaru poviedka hrôzy alebo makabróza. Bol to síce tiež až Poe, kto povýšil makabróznu poviedku, ako píše Jozef Škvorecký v doslove k Vraždám v ulici Morgue, "z úrovne lacného šteklenia nervov do sféry vysokého, elegantného a esteticky vzrušivého umenia", isté ale je, že tento žáner tu existoval už pred Poom a vznikom modernej literatúry.
Príťažlivosť makabrózností totiž súvisí s vrodenou túžbou ľudí so smrťou zaoberať, baviť sa o nej a počúvať príbehy, ktoré sa témy smrti dotýkajú.
Makabrózne poviedky Felixa Boreckého z tejto prirodzenej zvedavosti zaoberať sa smrťou vychádzajú a vkladajú ju do kulís súčasnej doby. Smrť je tu tematizovaná nie len ako čosi znepokojujúce a strašné, ako čosi, čo chce "štekliť nervy", ale poukazuje tiež na tendenciu ju cielene vytesňovať, tendenciu, ktorá je v našej súčasnosti silnejšia ako kedykoľvek predtým. To potom často vedie k tomu, že - podľa mechanizmu "vyhodíme dverami, vráti sa oknom" - vyskočí si to väčšou naliehavosťou vo to najčakanejších súvislostiach. Lebo smrť je, či chceme, alebo nie, konštantou ľudského bytia Ján Kotlář