Chuť maľovať je vlastná každému človeku. Tradičná výchova, predovšetkým v škole, sa snaží smerovať túto prirodzenú potrebu k umeniu. Ak sa tomu zabráni, môže sa vyvinúť úplne iný prejav, ktorý Arno Stern nazýva stopou. Na rozdiel od umeleckého diela nie je stopa určená nejakému príjemcovi. Vzniká z pravlastnej potreby človeka prejavovať sa tvorivým spôsobom a obracia sa výlučne k samotnému maľujúcemu človeku. Ak sa stopa môže rozvíjať bez vplyvu vonkajších faktorov, človek si uvedomí plný potenciál svojich schopností a svoju nezávislosť od úsudku ostatných.

Arno Stern považuje seba samého za niekoho, kto pri hre s maľovaním slúži, kto maľujúceho nepoučuje, ani jeho obrázky neinterpretuje. Oblasť jeho výskumu, výrazová semiológia, skúma zvláštnosti, atribúty a procesy formulácie. Počas svojich početných pobytov medzi obyvateľmi pralesa a púšte (okrem iného v Peru, Afganistane, Mexiku, Guatemale, Etiópii, Nigérii a na Novej Guinei) mohol Arno Stern prehĺbiť svoje poznatky z každodennej praxe v ateliéri a rozšíriť ich v univerzálnu štruktúru. Túto knihu odporúčame všetkým, ktorí sa stretávajú s kresliacimi deťmi - rodičom, vychovávateľom, pedagógom -, alebo tým, ktorí chcú podporiť dospelých, aby znovu objavili radosť z maľovania.

Keď sa Arno Stern v roku 1946 ako vtedy 22-ročný mladík začal starať o vojnové siroty v jednom parížskom detskom domove, netušil, že sa tak naštartuje jeho neobyčajná kariéra. Bez akejkoľvek predstavy o svojej úlohe nechal deti maľovať. Už vďaka prvým skúsenostiam si uvedomil dôležitosť tejto hry – a tiež skutočnosť, že je k nej potreba vhodnejších podmienok. Vynašiel teda zvláštne zázemie - stôl s paletou a ochranné steny. Zrodil sa ateliér, priestor s neporovnateľnou atmosférou, ktorý dodnes podnecuje ako deti, tak aj dospelých k tomu, aby sa hrali s maľovaním, a umožňuje im prežívať vlastnú spontaneitu.